Kryštálové srdce > Prológ

9. února 2012 v 18:33 | Jane Lasky

// Spomínaný nový príbeh je tu... bližší popis pridám za chvílu. Dúfam že sa vám bude páčiť a napíšete komentár.

P.S. nešetrite kritikou. Predsa len posúva dopredu že? :) A ako ja tak rada hovorím: Čo ma nezabije, to ma posilní ^^

* * *

Písal sa rok 1995 keď sa v malom mestečku v južnom Taliansku narodilo dievčatko.

Vyzerala ako anjelik. Mala čarovný úsmev a v malých modrých očkách jej iskrila radosť. Nevinnosť, to bolo to čo vystihovalo jej výraz na dokonalej malej tváričke. Hlboko v jej duši sa však skrývalo niečo mocné, niečo, čo jej, chtiac nechtiac zmení život na boj. Boj o klenot vzácnejší než diamanty či rýdze zlato. Okrem neopísateľnej moci však v sebe tento klenot ukrýva skrytú nástrahu. Dokáže skrývať dar ktorý dostala navždy? Dokáže ho skryť pred očami podzemia, pred očami tých, ktorí vedia o všetkom čo sa na zemi deje?

Nad drevenou kolískou pri okne sa skláňali muž a žena. Matka zobrala do náručia malé dievčatko ktoré si spokojne spalo v kolíske. Keby len tušila aký je jej osud. Keby vedela čo na ňu čaká v tom prekliatom svete.

Utrápená žena si sadla na posteľ a pochovala v náručí svoju jedinú dcéru. Po bledej, časom už značne poznačenej tvári okolo ktorej sa vlnili vlasy farby piesku, žiariace ako slnko vychádzajúce na obzor jej nevedomky stiekla slza. Razila si cestu po jej líci a dopadla, ľahko ako prvá snehová vločka do malej dlane dievčatka. Matka zľahka zovrela jej prstíky vo svojej dlani. Z inokedy žiarivo modrých očí ktoré mali teraz farbu chladnej šedi sa vynorila ďalšia a ďalšia slza. Žena ich nestačila počítať, stekali jej po tvári ako kvapky letného dažďa po okennom skle. Vpíjali sa do ružovkastých pier ktoré mala pevne zomknuté v úzkej linke.

"Netráp sa Elis, všetko bude v poriadku," uisťoval ju a zotrel z tváre slzy jej manžel. Otec malej Ämiry.

Rada by tomu verila ale pravda je inde. Pravda je silnejšia než slová útechy ktoré jej znejú v ušiach. A ona to vedela. Obaja to vedeli a museli jej čeliť nech je akokoľvek strhujúca. Jediná, čo nič netušila bola Ämira.

"Mám o ňu strach Micael," zdvihla k mužovi ustarostený pohľad. Oči mala od sĺz a nedostatku spánku celé červené.

"On ju nájde a..." prehovorila ticho, takmer nečujne a nechala vetu visieť vo vzduchu ako obláčik pary ktorý sa nie a nie rozplynúť a vypustiť tak všetko preč. Obaja však vedeli jej pokračovanie.

"Nie, to nemôžeme dopustiť. Čo budeme robiť?"

Z Elisinych očí začali znova tiecť tie priezračné slzy. Keby len dokázali vyplaviť všetky tie starosti, smútok a bolesť. To dokáže len čas. A toho je málo.