Strážca noci *ôsma kapitola*

5. ledna 2012 v 17:36 | Jaja xD

Po dlhšej dobe ridávam ďalšiu kapitolku príbehu. Nejako sa mi nechcelo písať a teraz keď som sa konečne dokopala k tomu napísať pokračovanie, hodím ho rovno sem :)
Mne osobne sa nepáči (som amatér a bodka, o tom sa nemusíme dohadovať :P)
Dúfam že sa bude páčiť...
P.S. upravila som predošlé kapitoly, pridala obrázky a tak takže sa trochu pozmenili :)
Prajem príjemné čítanie
* * *


Konečne som prišla pred náš dom. Zdalo sa mi to ako večnosť čo som bola s Marcom. Z vrecka som vytiahla kľúče od domu. Zastrčila som ich do zámky a otočila. Prešla som za prah. Hneď ma ovalilo teplo domova. Na chodbe sa objavila mama, na tvári mala nie moc šťastný výraz. Pohľadom som mykla ku hodinkám na stene. Bolo sedem...
Preboha! Sedem! Mala som byť doma už o šiestej. Pery som zúžila do úzkeho pásiku, obočie zvraštila k sebe a pozrela sa na mamin pohľad. Desil ma viac ako zajtrajšia písomka. Ale viem iste že nie viac ako Marcov priblblý výraz, lišiacky úsmev a hurónsky smiech.
"Kde si sa toľko flákala?" prehovorila na mňa bez náznaku úsmevu. Boli to skôr obavy čo sa jej zračili v očiach. Obavy o mňa.
Pravdu jej povedať nemôžem, nechám si to zatiaľ pre seba. Veď čo je rodičov po mojich problémoch?
Rýchlo som sa snažila vymyslieť nejakú rozumnú výhovorku.
Oni ma varovali aby som s ním nechodila. Hovorili mi že to nie je chalan pre mňa. Ja som ich nepočúvala. Bola som ako hluchá voči ostatným a počúvala iba jeho. Robil si so mnou čo chcel a ja som ho ako psíček na vodítku poslúchala.
"No, ja... My... Bola som u Nataly. Učili sme sa... na test." Dostala som zo seba a aj keď to bohvie ako presvedčivo nevyznelo, mama uvoľnila zamračenú tvár.

Dúfala som že mi na to skočí. Pravda je taká že som s Nataly vôbec nebola.
Tá ma určite zháňala a nevedela sa mi dovolať lebo som si mobil nechala v izbe.
"Prepáč ale idem... idem sa učiť" zaklamala som. Nemala som ani najmenšiu chuť učiť sa. Chcela som všetko vyrozprávať osobe ktorej hovorím všetko, ktorej dôverujem. Hovoríme si o všetkom...
Prešla som chodbou do obývačky. Na gauči sedel rozvalený môj malý braček s čím iným ako najnovším dielom komixu. Mňa však v ten moment upútalo niečo iné. Na obrazovke televízie boli zábery z nášho susedstva. Konkrétne dom Cornelovcov!
Zostala som stáť na mieste neschopná ďalšieho kroku. Moje oči spočinuli na titulke:
Pátranie po nezvestnom chlapcovi
Nezvestný? Preboha...
Kým som tam nehybne stála medzi obývačkou a chodbou, v správach začali hovoriť o politike čo pre mňa nie je najzaujímavejšia téma. Ešte stále trochu mimo z návalu nepochopiteľných informácií som vyšla schodmi do mojej izby. Necítila som si nohy a bola som na smrť unavená. Zvalila som sa na posteľ a natiahla sa pre mobil na mojom stolíku. Moje ruky zachytili niečo čo sa podobalo môjmu mobilu tak som to vzala a zapla displej. Neprijaté hovory: 5, od: Nataly. Musím jej hneď zavolať.
Chúďa, veď nebude vedieť zaspať keď nevie čo robím a hlavne prečo som u nej nebola. My sme ako dvojičky. Navonok úplne odlišné ale vnútri rovnaké dvojičky. Hovoríme si všetko, učíme sa spolu...
Vytočila som jej číslo a čakala až to zdvihne. Po druhom zazvonení som začula jej hlas. Mala ho tichý a... nie, nie nahnevaný ani podráždený... bol znepokojený a vystrašený.
"No konečne. Ja sa ti neviem dovolať, kde si bola?" vyvalila na mňa.
"Prepáč ale... ja..." stále som nevedela čo jej mám presne povedať. Nataly sa s Marcom nemali moc v láske. Pamätám si na to ako som sa do neho... ehm, zamilovala...
Nataly videla aký Marc naozaj je a hovorila mi že z toho nevzíde nič dobré ale ja som ju nepočúvala. Bola som zaslepená láskou - ak sa to tak dá vôbec nazvať. To iba ja som si naivne myslela že ma má naozaj rád. Až keď som ho videla s Lyn mi došlo že som sa mýlila. Nataly začalo asi vadiť podivné ticho.
"Čo? Čo si robila?" Naliehala "čo je dôležitejšie ako učenie sa na písomku? Alebo si sa na ňu učila s niekým iným? Žeby s Marcom Rilennom?" Po tom ako vyslovila jeho meno som zostala prekvapená.
"Neviem... neviem o čom hovoríš"
"Videla som vás spolu vonku" pokračovala ďalej. Akoby sa na mňa hnevala, vyznelo to tak. Možno sa aj hnevá. "Že ty s ním znova chodíš? Ja som to ve..."
"Nechodím!" prerušila som ju neuvedomujúc si že som to vykríkla dosť nahlas.
"Ano? Ale moja, to vyzeralo trochu inak"
"Lebo to bolo inak ako to vyzeralo..." nezmohla som sa na rozumnejšiu odpoveď.
"Tak ako to teda bolo?" bolo zrejmé aj z jej tónu hlasu že mi neverí. "Keď viem tak Marc k nám do školy už nechodí." a nechodí zrejme ani inam, chcela som dodať. Mám jej povedať čo sa naozaj stalo?
Jej odpoveď by bola: "ja som ti to hovorila"
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lunar Lunar | E-mail | Web | 5. ledna 2012 v 21:49 | Reagovat

Ďalšiu kapču prosím ;) som zvedavá akú ďalšiu záhadu zase vymyslíš o_O

2 sabi-stars sabi-stars | Web | 6. ledna 2012 v 14:46 | Reagovat

Ďalšia dobrá kapitola.
Som zvedavá na 9 kapitolu :D

3 Faint Faint | Web | 6. ledna 2012 v 17:39 | Reagovat

wáá musíš pridať ďalšiu lebo toto je naozaj bomba!

4 CFL→ CFL→ | Web | 7. ledna 2012 v 14:09 | Reagovat

Dobré :)

5 Peťule Peťule | Web | 7. ledna 2012 v 15:05 | Reagovat

Krásné!;)) málo obíháš! :DD

6 Bublushka-tvéSB které tě má rádo Bublushka-tvéSB které tě má rádo | E-mail | Web | 7. ledna 2012 v 17:08 | Reagovat

wow, fakt super to píšeš, teším se na další díl

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama